Problémové správanie detí (1. časť)
V spoločenskej praxi sa môžeme stretnúť s rozličnými podobami nežiaduceho alebo deformovaného správania detí, mládeže a dospelých. Správanie, tento pojem vyjadruje psychologický slovník ako pojem všeobecný, nie úplne ujasnený – pokrývajúci činnosť aktivity, odpovede, reakcie, pohyby, procesy, operácie atď alebo ako merateľnú odpoveď organizmu.
Správanie môže byť s ohľadom na vek a situáciu považované za primerané, alebo neprimerané. Z hľadiska sociálnej interakcie sa za primerané alebo žiadúce označuje také správanie a jednanie, ktoré je v súlade s normami určitej kultúry a spoločnosti a zodpovedá očakávaniu iných ľudí. Správanie, ktoré je výrazne zamerané na rozvíjanie sociálnych vzťahov a kooperatívnej orientácie, sa nazýva prosociálne správanie.
Poruchy správania sú charakterizované opakujúcim sa a trvalým obrazom asociálneho, agresívneho a vzdorovitého správania. Ak je takéto správanie u daného jedinca extrémne, malo by porušovať sociálne očakávanie primerané veku a preto byť závažnejšie než obyčajná detská nezbednosť alebo rebelantstvo v adolescencii. Ojedinelé disociálne správanie alebo kriminálne činy nie sú samé o sebe dôvodom pre túto diagnózu, ktorá vyžaduje, aby charakter takéhoto správania bol trvalý. Poruchy správania môžu v niektorých prípadoch viesť k disociálnej poruche osobnosti.
Poruchami správania sú:
- správanie odlišné pre svoju nápadnosť, neprimeranosť, alebo bizarnosť – toto správanie sa často hodnotí ako psychická porucha,
- správanie neprispôsobivé, ktoré vyjadruje odmietanie alebo nevyhovenie, nespoluprácu alebo neposlušnosť – toto správanie je vyvolané predovšetkým poruchou vzťahu medzi rodičom alebo vychovávateľom (učiteľom) a dieťaťom,
- správanie závadné, neprijateľné, v rozpore s normami správania daného spoločenským očakávaním.
U všetkých detí sa niekedy vyskytnú neprimerané prejavy správania. Základným rozdielom medzi deťmi s poruchami správania a deťmi, ktoré majú správanie v norme, je miera, trvanie a stupeň nežiaducej aktivity (správania).
Rozhodujúca úloha na pôvod vzniku porúch správania sa pripisovala nesprávnym výchovným vplyvom prostredia, najmä rodiny, až po prílišné zdôrazňovanie dôležitosti genetických faktorov. Vývin jedinca prebieha v takej úzkej vzájomnej súčinnosti činiteľov vnútorných a vonkajších, že ich podiel na výslednom správaní sa ani nedá zistiť. Spomedzi endogénnych činiteľov sú uvádzané predovšetkým povahové črty, temperament, drobné poškodenia mozgu a nerovnomerné dozrievanie jednotlivých mozgových oblastí.
Pod činiteľmi prostredia sa rozumejú hlavne rôzne faktory rodinného prostredia, pretože rodina má na socializáciu dieťaťa rozhodujúci vplyv a tiež môže byť zdrojom porúch správania. Vzťah rodiny k poruchám správania u detí je veľmi variabilný, často podmienený
a závisí od týchto faktorov:
- absencia otca alebo matky,
- konflikty medzi rodičmi,
- nevyvážené súrodenecké vzťahy,
- narušené správanie u rodičov
- rodičovská hostilita, odmietanie, abúzus alkoholu či iných drog,
- nejednotná alebo extrémne voľná disciplína.
Negatívny vplyv rodinného prostredia je najvýraznejší od 8. – 9. roku, potom klesá. Hoci je rodina pre dieťa prostredím primárneho vplyvu, zo zreteľa nemožno vynechať vplyv rovesníkov, širšieho okolia a masovokomunikačných prostriedkov a samozrejme kolektívneho zariadenia.
Niektoré poruchy správania sú lepšie identifikovateľné než iné. Existujú dve hlavné kategórie porúch správania:
- poruchy správania, ktoré provokujú konflikty s prostredím,
- poruchy správania, ktoré sa prejavujú ako osobnostné poruchy.
Žiaci s poruchami správania často mávajú problémy v učení, ktoré sa môžu prejaviť ako kognitívne poruchy, ako deficit pri nadobúdaní školských vedomostí:
- poruchy správania orientované extrapersonálne,
- poruchy správania orientované intrapersonálne.