Veronika Klímová: Vždy ma bavili ilustrácie, v ktorých sa človek môže tak trochu stratiť.
Veronika Klímová (1989) je mladá a talentovaná umelkyňa, ktorá žije a tvorí v Bratislave. Vyrastala v rodine prírodovedcov, čo ju od malička formovalo a cibrilo jej pozorovací talent. Vo svojej tvorbe uplatňuje klasickú grafiku, najmä sieťotlač a lino, ale rada experimentuje aj s inými technikami. Jej práce boli vybrané aj na medzinárodnú ilustrátorskú výstavu v rámci Bolonského veľtrhu detskej knihy a prezentovali sa aj v galériách v Japonsku.
Sme veľmi radi, že ste súhlasili s rozhovorom a naši čitateľa sa môžu dozvedieť viac o mladej a všestrannej ilustrátorke, ktorá sa okrem iného nedávno stala matkou. Je to určite veľká udalosť a úprimne Vám gratulujeme.
1. Radi by sme si s vami zaspomínali na detstvo. Vyrastali ste v rodine paleontológa a entomologičky, teda vaši rodičia zrejme inklinovali skôr k vede ako k umeniu alebo ste zdedili talent po niekom z nich? Kedy sa prvýkrát prejavil váš talent? Ako vyzerali vaše prvé kresby?
Moje detstvo bolo silno ovplyvnené faktom, že rodičia sú prírodovedci. Odmalička nás veľa brávali do prírody, učili nás všímať si, pozorovať. Veľa nám vysvetľovali a čo bolo super, vedeli nám odpovedať na skoro všetky zákerné detské otázky. Niekedy pri obede sa ich debaty zvrhávali do latinčiny, čo sa deje dodnes. Skrine sme mali plné škatúľ s vypreparovanými chrobákmi. Sem-tam sa našiel aj nejaký zub z prehistorického žraloka alebo jaskynného medveďa. Jeden čas sa u nás „povaľovala“ aj stolička z mamuta. Teraz, keď to hovorím, si uvedomujem, že ten pozorovací zmysel, ktorý je pri výtvarnom umení podstatný, mi nespadol len tak z neba. Kreslenie ma bavilo vždy, asi ako väčšinu malých detí, len sa to so mnou nieslo, aj keď už bolo dávno po detstve. Pamätám si, že som ako malá veľa kreslila zápasy mačiek a húfov miniatúrnych myšičiek. Tiež ma fascinovali draky, dinosaury, ale aj chrobáky všetkých druhov. Jeden čas som snívala o vedeckej ilustrácii, a tak ma bavilo aj prekresľovanie chrobákov z atlasov so všetkými detailmi a presným počtom článkov a štetiniek. Maminka nás často zavolala k mikroskopu, keď pracovala doma, aby sme sa pozreli, aké majú tí jej chrobáčikovia krásne krovky a chĺpky. To všetko ma formovalo.
2. Zrejme ste ako dieťa mali nejaké obľúbené rozprávkové knižky. Ak to nie je tajomstvo, ktoré to boli a čím vás oslovili? Inšpirujú vás aj dnes?
Fascinujúcou bola pre mňa malá knižočka o medovníkovej chalúpke ilustrovaná Albínom Brunovským. Boli v nej krásne detailne zobrazené lesy, stromy, rastliny, prišlo mi to očarujúce. A potom tam bola aj najstrašidelnejšia Ježibaba, na akú dieťa môže natrafiť. S ryšavými chlpatými rukami a desivými ostrými zubiskami. Viem, že ako dieťa som obľubovala iný druh ilustrácie, aký ma oslovuje dnes, možno viac realistický. Ale tak to asi býva. Nad posteľou som mala aj jednu Brunovského grafiku s dámou, ktorá mala klobúk-krajinu. V nej sa to hemžilo drobnými detailmi a vytryskovali z nej čarovné postavičky. Vždy ma bavili ilustrácie, v ktorých sa človek môže tak trochu stratiť. Myslím hľadať a nachádzať, dlhšie sa dívať.
3. Absolvovali ste štúdium na talianskom bilingválnom gymnáziu. Maľovali ste už počas tohto obdobia? Potom ste nastúpili na VŠMU, kde ste študovali bábkarskú scénografiu a technológie. O rok neskôr ste zmenili smerovanie a začali ste študovať grafiku na VŠVU. Čo bolo podnetom tejto zmeny?
Ja som reálne nikdy moc nemaľovala, je mi bližšia kresba, grafika. Na gympli som nemala priveľa času na tvorbu, aspoň vtedy mi to tak prišlo. Dnes si myslím, že toho času nebude nikdy viac či menej ako si človek pre tú ktorú činnosť sám vymedzí. Postupne som však pochopila, že výtvarné umenie a jeho tvorba je cesta, ktorou by som chcela pokračovať. Na VŠVU som sa dostala až na druhý pokus, preto ten rok na bábkarskej scénografii. Bola som prijatá aj na biológiu, ale tušila som, že popri takom náročnom štúdiu už by som sa k ilustrácii asi nevrátila. Tak som radšej zvolila výtvarný smer, ktorý mi nebol celkom blízky, no aspoň som ostala vo fachu a mala jedinečnú príležitosť a dobrú motiváciu popracovať na sebe.
4. Ak máme aktuálne informácie, ešte študujete a okrem ilustrácii kníh ste autorkou návrhov motívov detského oblečenia či etikiet pre vinárstvo. Čo vás k tomu priviedlo? Čo je pre vás na tejto práci najťažšie? A čo máte na nej najradšej?
Doštudovala som pred rokom, odvtedy som pracovala na niekoľkých projektoch. Myslím, že je zaužívaným predsudkom predstavovať si ilustrátora ako iluminátora pracujúceho výlučne na knižkách, aj keď by to bolo pekné. Ilustrácia sa nachádza aj v reklame, časopisoch, na oblečení, produktoch atď. To všetko sú možnosti, kde sa môže ilustrátor uplatniť. Ja som vo fáze, keď sa rozkukávam, naberám skúsenosti a zisťujem, ktorým smerom ma to ťahá a kde to naopak škrípe. Obe spomínané spolupráce ma veľmi tešili. Pre tvorbu vínnych etikiet ma oslovilo trnavské štúdio Pergamen, ktoré má za sebou kopu skvelej práce. Sú mimoriadne precízni, čo bolo niekedy pre mňa skúškou, pretože prerábať linoryty dá zabrať. Dievčatá z MILE mali zasa predstavu jednoduchých perovkových vzorov na detské oblečenie, čo mi veľmi sadlo. Vo všeobecnosti je pre mňa asi najťažšie odosobniť sa od svojich predstáv, nazerať na vec tak trochu s nadhľadom a vytvoriť tvorivý tím, napríklad s grafickým dizajnérom, ktorý ma tiež svoju veľmi konkrétnu predstavu. Každý výtvarník je možno v čomsi trošku egoista. Tiež je pre mňa ťažký ten moment začiatku, keď ešte vôbec netuším, ako to bude celé vyzerať, akým smerom sa vydať. Vždy mám pocit, že to nie je práca pre mňa a v hlave mi beží defilé vhodnejších ilustrátorov na ten ktorý projekt.
5. Keďže sa vám nedávno narodilo dieťatko, práca bude musieť počkať. Alebo už sa Vám darí aj trochu pracovať? Máte rozbehnuté nejaké projekty?
Momentálne sa so synčekom spoznávame, zabiehame a nachádzame spoločný rytmus. Mám z toho radosť a verím, že čoskoro sa podarí znova pripojiť aj prácu, ale aktuálne sa teším, že sa môžem sústrediť na tohto nového malého človiečika.
6. Ktorá z vašich prác vám utkvela najviac v pamäti? Alebo sa to ťažko hodnotí, pretože každá je niečím výnimočná?
S každým novým projektom človek trošku vyzrie, naberie skúsenosť. Myslím, že je fajn nelipnúť na jednom type práce. Pre mňa osobne asi boli zlomovými Hlbokomorské rozprávky, vydavateľstvo bolo veľmi ústretové a otvorené, takže som mala voľné ruky a bola to vlastne moja prvá ilustrovaná detská knižka. Otvorilo mi to dvere do väčšiny ďalších projektov.
7. V roku 2013 ste absolvovali stáž na krakovskej Akadémii Krásnych umení Jana Matejki, kde vznikli ilustrácie k Hlbokomorským rozprávkam (ich autorkou je Monika Kompaníková). Toto dielo získalo množstvo významných ocenení a bolo preložené do maďarčiny. Povedzte nám, ako vznikala táto knižka?
Myslím, že prvým popudom boli Monikine deti, ktoré sa v tom čase veľmi zaujímali o život na morskom dne. Monika vytvorila rozprávky najprv v rozhlasovej podobe a neskôr v knižnej. Oslovili ma pre ilustrovanie ešte ako študentku, bola to skvelá spolupráca a zároveň veľká výzva, pretože ma čakala zahraničná stáž. Striedala sa vo mne chabá sebadôvera a extrémne nadšenie.
Celé dni som potom sedela v maličkej krakovskej garsónke oplývajúcej jedným okienkom do dvora. Predo mnou sa menilo počasie a vyvesená bielizeň a ja som vyrývala linoryty, ktoré som v tamojšej škole tlačila a následne zasielala grafickej dizajnérke Martine Rozinajovej. Tá sa okrem iného postarala aj o doladenie farieb. Myslím, že vtedy sme obe šli na plné obrátky, času bolo málo a technika pomerne náročná. Keď mi už preskakovalo, šla som sa prejsť do neďalekej botanickej záhrady alebo do centra. Krakov je pre mňa veľmi očarujúce a inšpiratívne mesto, aj keď mi na ňom chýba nejaká príroda poblíž. Na knižke sa Krakov odrazil, v ilustráciách sú zašifrované niektoré osoby a konkrétne miesta.
8. Knihou trochu z iného súdka je príbeh sedemročného Samka s názvom Až raz budem kapitánom. Čím sa odlišovala práca na tomto diele?
Znova mi ako prvé napadá miesto, kde som ilustrovala. Rozhorúčené podkrovie. To leto boli tropické horúčavy a ja som sedela doma pod strechou, na chrbát mi fučal ventilátor a zo mňa lial pot.
Kapitán bol v čomsi omnoho voľnejší, menej náročný. S vydavateľstvom sme sa dohodli len na jednoduchých perovkových kresbách, takže som sa na ilustráciách niekedy dosť vyzabávala. Tiež text bol veľmi podnetný. To je pre mňa ako pre ilustrátorku dôležité, aby ma text inšpiroval, roznecoval vo mne predstavivosť.
9. Zrejme medzi najnovšie práce patrí aj Rozprávka o lietajúcej Alžbetke, ktorú napísal D. Pastirčák. Ako prebiehala vaša spolupráca? Čím si vás získal tento poeticky prerozprávaný príbeh života Alžbetky, ktorá chcela lietať, no pre neposlušnosť prišla o svoje krídla?
Veľmi si vážim, že ma Daniel oslovil na tento projekt, ide o veľmi intímny príbeh jeho vlastnej maminky, preto sa nazdávam, že mal dosť konkrétnu predstavu, ako by mali ilustrácie vyzerať. Zároveň mi však nechal úplnú voľnosť.
Pre mňa osobne bol tento príbeh výzvou. K spomínanej poetickosti textu sa mi automaticky hodil akvarel, ale to je technika, v ktorej nie som celkom doma, takže niekedy to bol trošku boj.
10. Chceli by ste niečo odkázať našim čitateľom a rodičom možno budúcich umelcov?
Nenapadá mi nič múdre, sama som rodičom veľmi krátko, asi len, že je fajn decká povzbudzovať a dávať im podnetný priestor, v ktorom sa môžu rozvíjať bez strachu, že tým nenapĺňajú niečiu predstavu.
Ďakujeme veľmi pekne za rozhovor a prajeme veľa úspechov v súkromnom aj pracovnom živote!
Foto © Denisa Slávová, Zuzana Gavulová