Simona Čechová: Snažím sa pracovať len na veciach, ktoré ma zaujmú.
Simona Čechová je mladá slovenská ilustrátorka, rodáčka z Trnavy, no žije a pracuje v Bratislave. Ku kresleniu sa dostala až na vysokej škole počas štúdia reklamného dizajnu a marketingu vo Veľkej Británii. Na svojom konte má knižku, omaľovánku a viacero návrhov, či rôznych predmetov. Ak práve nekreslí, venuje sa včelárstvu. Nám sa ju podarilo vyspovedať po návrate z Taiwanu, kde sa okrem iného zúčastnila výstavy Creative Expo.
Už tradične v našej sérii rozhovorov by sme sa na úvod radi dozvedeli viac o vašom detstve a prvých kresbách. Spomínate si na ne? Kedy sa prejavil váš talent? Čo ste najradšej v detstve kreslili?
Na detstvo si pamätám ako na veselé obdobie, vybavujú sa mi večne rozbité kolená, špinavé tepláky, padnutá retiazka na bicykli. Veľa času sme trávili na vzduchu, a tak nás to bavilo. Priznám sa, že si nepamätám samu seba, ako sedím za stolom a poslušne si kreslím. Určite som to ale robila, lebo môj obľúbený predmet na základke bola výtvarka, doteraz mám tie obrázky odložené v zakladači, na ktorom je mojím detským škrabopisom napísané „Simona Čechová ilustrátorka“. Kreslila som klasické veci ako postavičky, domčeky, stromčeky, zvieratká. Myslím si, že moje „diela“ sa nijako nelíšili od ostatných detských kresieb. Rozdiel bol možno len v tom, že mňa to bavilo viac ako ostatných. No aj tak som kresleniu alebo maľovaniu nevenovala zvlášť pozornosť. Mama hovorí, že som nechcela chodiť ani na výtvarný krúžok. Bola som bojazlivé a hanblivé dieťa. Zmrzlinu som radšej nemala, než by som si ju mala sama vypýtať.
Spomínate si na obľúbené rozprávkové knižky? Nachádzate v nich inšpiráciu aj dnes? Prípadne, inšpiruje vás niečo iné?
Moja najobľúbenejšia knižka bola (aj je) Pehavý noštek (1980). S babkou sme ju cez prázdniny čítavali vždy pred spaním. Bol to jednoduchý text o obyčajnom dievčatku, s láskavými ilustráciami od Běly Kolčákovej. Mám veľmi rada tieto staré knižky, majú svoju vôňu a svoje nedokonalosti.
Povedzte nám, zdedili ste talent a lásku k výtvarnému umeniu po rodičoch alebo niekom inom z rodiny?
Moja mama má estetické cítenie a to sa prejavuje v záhrade aj v dome, vie vytvoriť teplo domova aranžovaním kvetín, naservírovaním jedla, rozmiestnením nábytku a dekorácii, vo voľnom čase maľuje. Prababka vyšívala celej dedine kroje a tiež pekne kreslila. Otec je pravý opak, technický typ, keď niečo robí, je mu jedno, ako to vyzerá, hlavne, že to funguje.
Po ukončení štúdia na gymnáziu ste sa rozhodli odísť do Anglicka, kde ste študovali reklamný dizajn, potom ste sa presťahovali do Škótska, kde ste si dokončili druhý stupeň v medzinárodnom marketingu. Ako ste sa nakoniec dostali k ilustrácii?
Vyrastala som v tom duchu, že kresliť obrázky nie je normálna práca (alebo to vôbec nie je práca), a teda nemá zmysel sa tomu nejako zvlášť venovať. Dôležité bolo mať v prvom rade „normálne vzdelanie“ a následne „normálnu“ prácu. Myslela som si, že ilustrátor je nejaký „nadčlovek“, ktorý bol vybraný nejakými veľmi dôležitými ľuďmi, aby mohol robiť toto povolanie a obyčajným smrteľníkom to nie je dopriate. Mala som sedem rokov a nikto mi to nevyvrátil (smiech). Dlho ma to brzdilo, trvalo mi, kým som si uvedomila, že môžem byť, čím chcem bez toho, aby mi niekto dal na to povolenie. Kresliť som začala teda pomerne neskoro, až na univerzite. Keď som sa po gymnáziu rozhodovala, čo ďalej so životom, reklamný dizajn a marketing mi pripadali ako celkom príjemné prepojenie toho umeleckého sveta so svetom „komerčným“. Tým pádom bola ovca celá aj vlk sýty. Môj odbor bol tzv. joined degree, čo znamená, že polovica predmetov bola na fakulte médií a umenia a druhá polovica na fakulte biznisu. Bolo naozaj zaujímavé vidieť, ako veľmi odlišné tieto dva svety sú. Spolužiaci na biznis fakulte nás vnímali ako bláznivých umelcov, čo celé dni nič nerobia, len pijú víno a hľadajú múzu. Na fakulte umenia nás brali ako biznis suchárov. V podstate sme nikam nepatrili. Táto skúsenosť však bola na nezaplatenie. Potom v rámci môjho odboru som mala pár hodín zameraných na ilustráciu. Môj profesor si pri jednom semestrálnom projekte, kde som využila kresbu, všimol, že kreslenie mi ide, a odvtedy ma podporoval, aby som ho ďalej rozvíjala.
Po návrate domov ste pracovali v IT firme. Pracujete v nej dodnes alebo sa naplno venujete ilustrovaniu a kresleniu? Čo je pre vás na tejto práci najťažšie? A čo máte na nej najradšej?
Keď som dokončila školu, mala som prirodzenú potrebu pracovať v oblasti, ktorú som vyštudovala a ktorá ma bavila. Venujem sa tomu dodnes, no už len na skrátený úväzok. Celkom dobre mi to balansuje ilustrátorský život, no sú aj obdobia, keď je toho príliš veľa v jednej aj v druhej práci, a v nedeľu večer si uvedomím, že som celý týždeň bola od rána do noci len za počítačom. Nie je to žiadna výhra aj napriek tomu, že ma to baví. Snažím sa nájsť ten správny balans, pretože v poslednej dobe som mala viac takých chvíľ, kedy sa to nakopilo a už som cítila, že mi kreslenie nerobí radosť. A to nechcem. Nechcem si znechutiť niečo, čo mám rada, psychohygiena je dôležitá, niekedy treba úplne vypnúť a hlavne nemať z toho výčitky svedomia. Človek, ktorý sa chce živiť kreslením, musí byť trochu roztrojená až rozšestená osobnosť. Ilustrátor je teda v prvom rade ten „výrobca“, ktorý všetky obrázky nakreslí, ale musí byť tiež ideamaker, kontaktná osoba pre klienta, agent (ak ho nemá), hlavne marketér a tiež obchodník… Pre mňa je najťažšie byť všetko toto dokopy a robiť to dobre a na sto percent. A zároveň je táto sloboda a samostatnosť pre mňa to najzaujímavejšie. Baví ma ten pocit, keď som niekomu nápomocná a ocení moju prácu. Dáva to silu do ďalšej tvorby.
Povedzte nám, ako teda vyzerá váš bežný pracovný deň?
Budík mi zvoní o 5:50 a vypínam ho do pol 7. Ráno sa mi najlepšie upratuje, takže sa stáva, že po sprche ešte umývam riad, skladám oblečenie do skrine alebo polievam kvety, potom si vybavím nejaké e-maily a idem do práce. Poobede kreslím (alebo veci s tým spojené) až do noci s malými prestávkami, keď si napríklad niečo navarím. Je to ale ťažko takto generalizovať, lebo sa venujem aj včeláreniu a, napríklad, teraz na jar a cez leto je vždy veľa práce na včelnici, takže veľa času trávim aj tam.
Vo vašom portfóliu vidíme naozaj pestrú tvorbu od knižných ilustrácií, návrhov detských „tetovačiek“, ale aj dospeláckych, cez svadobné oznámenia, pexeso, kaleidoskop až po návrhy etikiet sirupov. Nájdu sa medzi vašimi projektami také, ktoré vám prirástli k srdcu alebo na ne rada spomínate?
V podstate mám rada všetky, pretože sa snažím pracovať len na veciach, ktoré ma zaujmú a po prečítaní zadania hneď viem, že ma to bude baviť. Neberiem veci, s ktorými sa nestotožňujem, párkrát som to spravila a bolo to len trápenie pre obe strany.
Taká mne srdcu blízka je ilustrácia pre BRaK (Bratislavský knižný festival) k literárnej súťaži Bratislava v 100 slovách. Mala som ilustrovať víťaznú stoslovnú poviedku o Bratislave, obrázok bol použitý ako dar autorovi poviedky. Bolo to o malom kníhkupectve v centre mesta a jeho majiteľovi, vsadené do roku 1979. Pani Varsíková (autorka) mi prezradila, že ten kníhkupec bol jej otec, a že som úplne vystihla jeho podobu. V poviedke žiaden opis postavy nebol, tak to bolo celkom záhadné až dojemné.
Veľmi dobre sa mi pracovalo na knižke Tri mačiatka tety Mily, ktorú som ilustrovala minulý rok. Je o troch mačencoch (ako aj názov napovedá), ktoré sa stratili a hľadajú cestu späť. Príbeh je o vernosti a priateľstve. Hneď po dokončení knihy sa mi do života priplietol môj Otto, oranžový kocúr. To bola tiež celkom zvláštna náhoda. Zo starších vecí je to omaľovánka s príbehom pre očnú kliniku, ktorú som napísala aj nakreslila, taktiež pexeso. V podstate všetky projekty, kde mi veria a dajú voľnú ruku.
Ak máme aktuálne informácie tak ste sa nedávno zúčastnili veľkej výstavy Expo v Taiwane. Povedzte nám, aké zážitky a dojmy ste si odtiaľ priniesli?
Áno, máte. Bola som tam v apríli a bol to pretlak zážitkov. Ja som v Ázii bola predtým len raz. Pred dvomi rokmi sme cestovali po Mjanmarsku a už tam som si hovorila, že do Ázie sa určite ešte vrátim. Takže keď prišlo pozvanie z Ekonomického a kultúrneho úradu SR v Tchaj-peji, či nechcem vystavovať na Taiwanskom Creative Expo, tak som bez rozmýšľania odpísala, že chcem, i keď to bolo relatívne na poslednú chvíľu. Keď som začala s prípravami, bolo to celkom stresujúce, pretože okrem vystavovania som tam robila jednu prezentáciu o slovenskej ilustrácii a mojej tvorbe, jednu prednášku pre taiwanských ilustrátorov na tému, ako skĺbiť tvorbu a marketing a nakoniec jeden workshop pre deti na základnej škole. Bolo toho teda dosť, ja nerada improvizujem, cítim vždy veľkú zodpovednosť, hlavne ak chcem ľuďom niečo odovzdať. Všetko chcem mať prichystané a naplánované, máločo nechávam na náhodu. Mala som možnosť ísť pozrieť aj iné výstavy, je to vždy veľmi obohacujúce vidieť, ako a čo tvoria ľudia z iných kútov sveta, rozprávať sa s nimi. Pár z nich som poznala z online sveta a bolo to veľmi vzácne spoznať ich osobne. Strávila som tam dva týždne, pár dní som si nechala na cestovanie, no nakoniec som ostala len v Tchaj-peji, a aj tak som nestihla vidieť všetko, čo som chcela, je to obrovské a krásne mesto. Každopádne som to nejako nepreháňala, najviac si viem nové miesta vychutnať pomalými prechádzkami po uliciach, ochutnávaním dobrého jedla a nasávaním atmosféry. V Tchaj-peji majú nočné trhy s jedlom, kde predávajú rôzne siao-čch‘, čo sú také drobné jedlá do ruky. Aj v reštauráciách si ľudia neobjednávajú hlavný veľký chod pre seba, objedná sa veľa malých „ďobiek“, dá sa to do stredu stola a všetci sa podelia. Takže som toho ochutnala veľa, dokonca som si kúpila aj keramický parný hrniec (smiech). Stretla som tam skvelých ľudí, miestnych aj Slovákov. Patrik a Adela z úradu sa o mňa strašne pekne starali, veľmi sme si sadli ľudsky, hádam aj nejaké to priateľstvo tam vzniklo. Robia výbornú prácu v prezentovaní našej krajiny na Taiwane.
A teraz by sme sa radi dozvedeli viac o konkrétnych dielach, ktoré ste ilustrovali. Pred pár rokmi vznikla omaľovánka s nálepkami Piknik, ktorú ste aj napísali. Ako vznikol tento nápad?
Nápad prišiel od očnej kliniky, pre ktorú som omaľovánku robila. Chceli vytvoriť niečo pre deti, ktoré prišli na vyšetrenie. No na klinike neboli celkom rozhodnutí, čo vlastne chcú. Rozmýšľalo sa nad malou knižkou alebo omaľovánkovými listami, nad niečím, čo by dieťa zabavilo a mohlo si zobrať so sebou domov. Nakoniec sme to skĺbili a vznikla omaľovánka s príbehom. Pre mňa to bola celkom výzva, pretože som predtým nič nenapísala, ale išla som do toho, povedala som si, veď to nemôže byť ťažké, text mal byť len sprievodný k ilustráciám, mal iba doplniť príbeh. Lenže to sa ukázalo ako najťažšie. Napísať pár viet výstižne, zaujímavo a zároveň jednoducho nebolo v konečnom dôsledku pre mňa až také ľahké. Keď to ale hodnotím takto s odstupom času, myslím, že som to celkom zvládla. Príbeh mal byť nejakým spôsobom spojený s klinikou a témou očí. Vymyslela som si tri zvieratká, ktoré spolu žijú v lese pri Martine (klinika sa nachádza v Martine) a jeden z nich – jazvec – má problémy so zrakom. Potkýna sa, je samá modrina a jazva, nechá sa oklamať diviakom a pokazí kamarátom radosť z pripravovaného pikniku, a to len kvôli tomu, že sa hanbí a bojí sa ísť k očnému lekárovi. Príbeh je o priateľstve a pomáhaní si a mal by pomôcť prekonať strach z vyšetrenia. Očný lekár je doktor Králik, ktorý na očnej klinike reálne pracuje.
Minulý rok vyšla vo vydavateľstve Slovart kniha Tri mačiatka tety Mily. Čím vás oslovila táto knižka? Ako vznikala?
Zo Slovartu mi poslali rukopis a ja som ho na jeden dych prečítala. To rozhodlo. Je to knižka pre deti od päť rokov, veľmi ľahko a láskavo písaná, ešte k tomu o mačiatkach a tie sú odpradávna moje obľúbené zvery. Po prečítaní som nakreslila dve-tri postavičky na ukážku vydavateľstvu a autorke pani Lazárovej, páčili sa im, takže sme sa dohodli na spolupráci. Išlo to pomerne rýchlo, na celú knihu som mala len niečo cez dva mesiace, takže všetko ostatné išlo bokom. Musím sa priznať, že sa mi veľmi zle kreslí v jarných a letných mesiacoch, keď už je vonku teplučko, veľmi ma láka byť na vzduchu a hrabať sa v záhrade alebo vo včelách. Ale nejak som si tú prácu rozvrhla tak, že keď som pracovala s výkresom a farbičkami tak som chodievala kresliť do medickej záhrady alebo Sadu Janka Kráľa. Na deke to bolo síce trochu nepohodlné, ale lepšie ako medzi štyrmi stenami.
Prezradíte nám, na čom momentálne pracujete alebo sa chystáte pracovať? Aké máte plány do budúcnosti?
Momentálne robím návrhy kreditných kariet pre jednu českú banku, ale je to len v rovine skíc, takže uvidíme, či spolupráca vyjde. Chcela by som sa viac venovať aj voľnej tvorbe, mám v hlave plno obrázkov z Taiwanu, už som niečo začala ukladať na papier, uvidíme, čo z toho bude.
Chceli by ste niečo odkázať našim čitateľom a rodičom možno budúcich umelcov?
Veľmi nerada dávam nejaké rady, obzvlášť rodičom, keďže ja sama žiadne deti ešte nemám, takže radšej nie.
Veľmi pekne ďakujeme z rozhovor a prajem veľa tvorivých síl a úspechov!