Adriana Kemková – Domov na mame
Na dnes si Lenivý rodič pripravil rozhovor o nevšednom projekte Domov na mame. Rozprávali sme sa s Adrianou Kemkovou, aktivistkou a mamou na materskej.
Domov na mame je jedinečný projekt pomoci ľuďom na úteku. Ako vznikol a kto stojí za týmto nápadom?
Prvá myšlienka vznikla 1. novembra v akejsi facebookovej diskusii medzi niekoľkými ženami, ktoré boli frustrované z toho, ako sa slovenská verejnosť postavila k ľuďom na úteku. Negatívne emócie, ktoré sa na nás valili z každej strany, boli pre nás desivé. Potrebovali sme vyslať verejnosti signál ľudskosti a priniesť trochu iný pohľad do vyostrenej diskusie. Chceli sme ukázať, že nám nie je jedno, že niekde kúsok od nás trpia ľudia, rodičia s malými deťmi, ktorí utekajú pred vojnou. Dali sme sa dokopy, skupina 6 žien, každá má pod palcom nejakú oblasť a spolu nám to skvele funguje. Celé to ako svoj charitatívny projekt zastrešil Slovak Fashion Council.
Ľudia šijú nosiče pre bábätká, pošlú ich vám a vy sa postaráte, aby sa dostali do správnych rúk. Ale to určite nie je celá vaša práca v rámci tohto projektu. Čo všetko vlastne organizujete a zabezpečujete?
Projekt má niekoľko rovín. Prvou je, že podporuje a pomáha ľuďom darovať. Darovať svoj použitý nosič, alebo, čo je veľmi cenné – darovať svoju prácu a čas a ušiť nový nosič. Je neodškriepiteľné, že žijeme v bohatšej časti sveta, máme čo jesť, strechu nad hlavou, prístup k nezávadnej vode. Prečo sa teda nepodeliť s tými, ktorí pomoc potrebujú? Druhou rovinou je, že sme chceli vytvoriť akési novodobé „páračky“. Priestor, kde sa pri tvorivej práci stretnú ženy či muži a „zresetujú“, tvoria, rozprávajú sa a výsledkom tohto celého je, že pomáhajú.
Našou snahou bolo vytvoriť platformu, v rámci ktorej môže ktokoľvek zorganizovať viac či menej verejné alebo uzatvorené šitie nosičov. Naše prvé šitie prebiehalo u jednej z nás doma, hostitelia pripravili občerstvenie, a kým muži diskutovali o všetkom možnom a hrali sa s deťmi, my sme sa striedali pri stroji, špendlení a strihaní a vytvorili dva nosiče.
Veľmi nás ale teší, že sa v rôznych mestách chytili iniciatívy šikovné ženy a zorganizovali hromadné šitia. Iba nám oznámili termín, stiahli si strih a postup, zavolali ďalšie ženy a v mnohých prípadoch aj mužov. A keď došili, nosiče zabalili a jednoducho nám ich poslali. Väčšina z nich si zabezpečila aj látku a nite, niekde sme ich dodávali my a tam, kde si v šití neboli celkom istí, sme poslali niekoho od nás, kto ovláda postup.
S akým ohlasom ste sa stretli? My pevne dúfame, že iba s pozitívnym. Zapájajú sa ľudia? A ako ich vlastne oslovujete?
Náš projekt sa snaží pomáhať ľuďom v núdzi, matkám, otcom a ich deťom. Všetky sme svoje deti nosili a vieme, aké je dôležité pre pokoj a pohodlie dieťatka, aby bolo nablízku svojej mamy alebo ocka. Títo ľudia sa ocitajú vo veľkom nebezpečenstve, v podmienkach často pod ľudskú dôstojnosť aj so svojimi vystrašenými deťmi. My nepoznáme riešenie utečeneckej krízy a ani ho nehľadáme, chceme podať pomocnú ruku ľuďom, ktorí sa ocitli v tejto humanitárnej kríze. Nechceme žiť v atmosfére nenávisti a strachu, chceme ukázať, že aj Slovensko má ľudskú tvár a žije tu množstvo ľudí ochotných pomáhať. Možno aj preto, že náš projekt sa zameriava na konkrétnu pomoc konkrétnej skupine ľudí, stretávame sa najmä s peknými reakciami. Ľudia sa nám ozývajú, aby nám darovali látky, požičali šijacie stroje, priložili ruku k dielu, alebo keď šijeme na verejnom mieste ako napríklad pod Mostom SNP či na Dobrom trhu, zastavia sa, aby nám poďakovali za to, čo robíme, vyjadrili podporu a ponúkli nejakú formu pomoci.
Ľudí oslovujeme najmä prostredníctvom facebooku a našej web stránky, ale tiež cez osobné kontakty, každá z nás niekoho pozná, funguje v nejakej komunite a vie osloviť rôzne skupiny ľudí. Takto sa zapojili napríklad materské centrá, kaviarne, spoločenské kluby a okrem Bratislavy sa šilo už v Banskej Štiavnici, Žiline, Poprade, Leviciach, Zvolene, Rimavskej Sobote, Považskej a Banskej Bystrici.
Organizujete aj verejné šitia, ako prebiehajú? Akí ľudia tam väčšinou chodia – mladé mamičky, šikovné babičky, alebo aj šikovní páni? Podľa fotiek sa zdá, že tam vždy panuje družná a príjemná atmosféra.
Rôzni ľudia, ktorí chcú niečo vytvoriť, naučiť sa šiť, stráviť príjemný čas, pomôcť. Motivácia je rôzna a také je aj osadenstvo. V materskom centre šijú mamičky, na dizajnovom trhu mladé dievčatá alebo mladí muži, v kaviarňach celé rodiny. Ale áno, vždy je to v príjemnej pohodovej atmosfére.
Na vašej webstránke domovnamame.sk sú dva návody na výrobu nosiča – pri jednom zrecyklujeme staré tričká, pri druhom šijeme úplne od základu. Zvládnu podľa tohto strihu šiť aj neskúsené, začínajúce krajčírky? Koľko asi trvá výroba jedného nosiča?
Ten z recyklovaných tričiek je taká rýchla núdzová forma, pomôže len na najnutnejší čas, nakrátko a najmä pre menšie detičky.
Ten druhý, ktorý vzniká od základu, je ergonomický, unesie väčšie deti a na dlhú cestu, pričom mamičky z neho nebude bolieť chrbát. Skúšali sme to aj na šesťročnom dieťati a vydržal. Teda myslím ten nosič, s maminým chrbtom to už bolo trochu horšie (smiech). Strih je veľmi jednoduchý a postup je napísaný tak prehľadne, že si poradia aj úplní začiatočníci. Ja sama som napríklad nešila niekoľko rokov, ale pri šití tohto nosiča som sa do toho tak ponorila, že som sa rozhodla k šitiu opäť vrátiť. Je to výborný relax a môjmu synovi sa páči celá ta technika okolo (smiech).
Máte aj spätnú väzbu? Ako na vaše nosiče reagujú mamy na úteku? Koľko nosičov ste už rozdali?
Od nás odišli už dve várky nosičov, spolu cca 100 kusov. Všetky šité nosiče balíme s foto návodom na použitie v angličtine aj arabčine. Darované nosiče prehľadne značíme, na aký vek dieťatka sú vhodné a všetky balíčky distribuujú dobrovoľníci, ktorí sú zaškolení a mamám ukazujú, ako si nosič zaviazať. Ohlasy boli vynikajúce! Mamičky a často aj oteckovia veľmi srdečne ďakovali, pretože presne takéto niečo potrebovali. Viete si predstaviť, čo to musí byť niesť dieťa na rukách stovky, tisíce kilometrov? Odnášajú si to ruky, chrbát, celé telo. Rodičia s deťmi mali počas cesty takto zablokované ruky, takže nemohli od dobrovoľníkov prijímať ani jedlo a vodu, ktorú nemali ako odniesť. Teda prichádzali aj o možnosť načerpať energiu, hydratovať sa. Keď prišli prvé fotky z hraníc z odovzdávania nosičov, a my sme videli tie šťastné tváre a úsmevy rodičov, boli sme dojaté. Všetko to má zmysel!
Dokedy projekt Domov na mame potrvá?
V tejto fáze plánujeme pokračovať do leta 2016. Máme rôzne plány, ako rozvíjať projekt ďalej. Radi by sme zapojili znevýhodnené skupiny obyvateľstva, ale aj profesionálne krajčírky. Koniec roka bol veľmi hektický, niekedy sa šilo na viacerých miestach naraz. Veríme, že záujem ľudí zapojiť sa naďalej potrvá a aj počas roku 2016 budeme mať stále čo robiť (smiech).
Určite ste sa do šitia pustili aj vy osobne. Koľko nosičov už máte za sebou? A nosíte v niektorom z nich aj svoju ratolesť?
Šimonko je už na nosič veľký, už ho nebaví nechať sa nosiť, potrebuje pobehovať a objavovať. Ale cca do 1,5 roku, kým bol ochotný a naše chrbty vládali, sme ho nosili veľmi veľa. Obaja. Ja aj môj manžel a niekedy aj starí rodičia, alebo iná rodina. Je poctivo odnosený (smiech). A aj práve preto, že viem, aké to bolo pre vytváranie jeho sebadôvery a istoty dôležité, som šťastná, že toto môžeme prostredníctvom Domov Na Mame priniesť aj ďalším deťom. Deťom, ktoré žijú v strachu a chlade a blízkosť rodičov, ich teplo a možnosť pohodlného kŕmenia v nosiči ich upokojuje a vracia stratené istoty v blízkosti mamy.
Keďže doma mám málo času a najmä pokoja, aby som si sadla za šijací stroj, nosič, ktorý mám doma je už niekoľko mesiacov rozpracovaný. Šijem najmä na hromadných šitiach, kde sa vždy realizujem v niektorej fáze šitia, potom sa s niekým vystriedam pri stroji, inde treba pomôcť, poradiť a tak veľakrát po hromadnom šití vzniknú nosiče na ktorých sa podieľalo aj 5-6 ľudí, zostane niekoľko nedokončených, ktoré došijeme na ďalšej akcii a tak sa to ťažko počíta, ale k desiatke som už hádam ruku priložila.
Neušlo nám, že vás portál Ženy v meste nominoval do šestice najinšpiratívnejších žien. Gratulujeme. Čím by ste chceli ľudí najviac inšpirovať?
Ďakujem, táto nominácia ma veľmi potešila. Čo viac si môžem priať, ako inšpirovať iných svojou prácou? Veľmi by ma potešilo, keby som inšpirovala ľudí, aby robili, čo ich baví a pri tom pomáhali. Ľuďom v núdzi, ľuďom na okraji spoločnosti, mestu, v ktorom žijú, komunite, v ktorej fungujú. A nemám na mysli len finančne. Hodnotnejšie je možno venovať svoj čas, vedomosti a zručnosti v prospech niečoho prínosného. A keď už nejde ani to, stačí podporiť svojou účasťou alebo pochváliť niekoho za to, čo robí. Ak by každý prispel k vytvoreniu niečoho hodnotného, k zlepšeniu toho, kde žije, čo sa ho dotýka, všetkým by sa nám tu žilo lepšie a radostnejšie.
Ďakujeme veľmi pekne za rozhovor.