Pamätné zážitky z detstva
Väčšina detí si užíva priamy kontakt s prírodou – skočí do kaluže, vyváľa sa v snehu, padne do blata, chce hodiť kameň do potoka, vyliezť na strom či túži pohladkať okoloidúceho baskervila, ktorý sa ide utrhnúť z vodítka.
Niekoľkokrát som sa pristihla, že sa v tomto snažím svojej dcére zabrániť. Že začínam používať NE-slovíčka: ne-chytaj, ne-choď, ne-rob. No uvedomila som si, že práve tak som sa v detstve správala aj ja sama a keď si na to spomeniem, žiaria mi oči a naplní ma pocit spokojnosti.
Uvedomila som si, že blatové topánky, námaha pri chôdzi, mokrý dážď a tŕňmi dopichané prsty patria k prirodzenému objavovaniu, schopnosti prekonávať prekážky a zdolávať výzvy, že kvôli svojej túžbe ochrániť ju (alebo svojej pohodlnosti upratať následky) jej nesmiem brániť, veď tieto veci formujú jej osobnosť, myslenie, jej vlastné zážitky z detstva. Budú aspoň také ako tie moje?
Naše miesto
Ak práve nemáme čas na dlhý výlet, ideme s dcérou „na koľajnice“. Pri našej obci vedie železničná trať, kde chodí vlak iba výročne, tak dvakrát za rok. Máme miesto, kde trvá cesta tam a späť spolu niečo málo vyše hodinu. Keďže je tajné, nepoviem presne kde, ale môžeme ho pozorovať v rôznom ročnom období, v rôznom počasí. A vždy tam niečo nové objavíme – živočícha, niečo na strome, novú kvetinu.
Stavanie zo snehu
Mojou túžbou je postaviť snehovú žirafu a malé snehové ihrisko, ale k tomu sme sa ešte nedostali. Tento rok sme postavili snehuliaka a malú snehovú kopu, po ktorej sa dcérka spúšťala na lopate. Zo snehu sa dajú postaviť rôzne obľúbené zvieratká, postavičky, iglú alebo iné stavby, napr. most alebo brána.
Praskanie ľadu
Zamrznuté mláky sú pre deti totálne fascinujúce. Všetci si pamätáme, ako sme sa po nich nielen šmýkali, ale hlavne praskali ten biely „papierový“ ľad po okrajoch. Ak nezamrzla celá mláka, sledovali sme vodu pod našimi nohami, ako v nej behajú bublinky, vyberali polámaný ľad a pozorovali, ako je zamrznutý.
Stromy
Stromy v zime vyzerajú smutne, ale ich kôra je zblízka zaujímavá. Niekedy sa v nej dajú nájsť črty tváre. My máme napríklad na záhrade „pána Orecha“. To je dcérin obľúbený strom, na ktorý rada lezie. Má na kôre náznak očí a nosa. Zobrali sme kriedy a zvýraznili ich, dokreslili ústa. Pán Orech má zelené oči a stal sa skoro členom našej domácnosti.
Ak zrovna nemáme pri dome záhradu s takýmto stromom, kľudne si ho nájdite niekde vo svojom okolí.
Sledovanie námrazy
Námraza na oknách je tiež niečo, čo k zime určite patrí. Niekedy mráz namaľuje krásne kvety, krajinky a čo ja viem čo, inokedy okno iba obalí bielym poťahom. Vtedy sa dá naň teplým prstom niečo nakresliť alebo len dýchnuť a roztopiť malé okienko, cez ktoré sa dá sledovať okolitý svet – napr. kým tatino oškriabe námrazu z okna na aute.
Cesta autom
Dlhší presun autom je pre deti trápením. Musia sedieť na jednom mieste, pripútané a knižky tiež stále nebavia. Raz sme dostali taký malý kufrík, kde má dcéra uložené papiere, ceruzky a magnetky, s ktorými sa môže hrať a kresliť. Videla som však aj niečo také ako plech, kde malo dieťa položené papier a ceruzky – bolo to super, malo tvrdú podložku na kreslenie a ceruzky boli pekne spolu, nebehali po celom aute.
Z okna sa dá v zime sledovať celkom veľa vecí – neprehliadnuteľné sú dravé vtáky v korunách holých stromov (u nás hlavne myšiak) alebo vo vzduchu staticky plachtiaca poštolka. Pri cestách sú často vidieť srnky, zajace alebo bažanty, ktoré sa sťahujú bližšie za potravou. Ako deti sme ich počítali (kto uvidí viac v určitom časovom úseku) alebo sme hrali, kto ich zbadá prvý.
Zápisník z ciest
Môj synovec si po výlete nakreslí svoje zážitky do svojho zápisníka, nalepí tam kúsok kôry alebo pierko. My sme sa k tomu ešte nedostali, ale skoro vždy si z výletu niečo donesieme – kameň, ulitu, šišku, kus dreva. Dá sa to zhromažďovať v nejakej škatuli (pre deti to bude truhlica pokladov) a použiť pri nejakej umeleckej činnosti – landart alebo podobne (o tom si však napíšeme niekedy nabudúce).