Mária Nerádová: Ilustrovanie kníh je pre mňa dokonale pohodová práca.
Mária Nerádová vyrastala v malom mestečku na západnom Slovensku a rada si zaspomína na svoje obľúbené detské knižky a prvé kresby, ktoré sú dodnes odložené doma v škatuli. Otvorene nám porozprávala o svojich začiatkoch v umeleckej brandži, skúsenostiach zo štúdia na vysokej škole, či o zážitkoch z práce a v bežnom živote.
Veľmi nás potešilo, že máme možnosť vyspovedať predstaviteľku mladej generácie slovenských ilustrátorov. Pozrime sa spolu do minulosti a skúste si zaspomínať, kedy Vás to začalo ťahať k výtvarnému umeniu? Prejavil sa Váš talent už v detstve?
Neviem, či sa v prípade môjho detského ja už v začiatkoch dalo hovoriť o nejakom výtvarnom umení, ale samozrejme som ako malé dieťa kreslila veľa a rada. Ceruzky a farbičky ma lákali najmä vďaka trpezlivému vedeniu môjho deda a mojej mamy. Tak ako iné rodiny, aj my máme dodnes doma odloženú škatuľu plnú mojich výtvorov, z ktorých by som vypichla asi obľúbené kreslené rodiny slonov, myší a veveríc, prípadne zobrazenie Milana Rastislava Štefánika padajúceho z letiaceho lietadla s rozviazanými šnúrkami na topánkach. Nakreslila som vtedy asi všetko, čo mi dedo porozprával. Tie šnúrky boli zrejme vlastným ilustrátorským vkladom.
Inšpirovali Vás vtedy aj Vaše obľúbené rozprávkové knižky? Inšpirujú Vás aj dnes?
Samozrejme, obrázkové knihy okolo mňa mi boli veľkým vzorom a inšpiráciou. Som rada, že ich u nás doma bolo toľko a veľmi by som si priala, aby to tak mali všetky deti. Najsilnejšie spomienky mám asi na Veľký obrázkový slovník od Richarda Scarryho alebo encyklopédiu Svet okolo nás, ktorú som zdedila ešte po mojej mame. Z príbehov ma dodnes neomrzeli Opice z našej police alebo Pippi dlhá pančucha. Paradoxne, keď dnes rozmýšľam nad obrázkami, ktoré sa mi vryli do pamäti, často si spomeniem napríklad aj na večerníčkové pexeso, rôzne nálepky, obaly a plagáty. Myslím, že to teda asi neboli len knihy, čo ma formovalo.
Máte v rodine ďalších umelcov? Ako vnímala vaša rodina voľbu výtvarného umenia? Podporovali vás?
Moja najbližšia rodina je plná manažérov a podnikateľov. Spomínaný dedo bol obchodný právnik. Ku kreatívnej oblasti bol asi najbližšie pradedo, ktorý mal na Morave krajčírsku dielňu. Medzi mojimi rodičmi bola moja podpora, či ne-podpora rovnomerne rozdelená. Mama mi vo väčšine rozhodnutí podržala stranu, naopak otec ako veľký pragmatik bol zásadne proti tomu, aby som sa venovala výtvarnému umeniu. Strednú umeleckú školu mi teda doma neschválili a išla som na gymnázium. Prihlášku na vysokú umeleckú školu mi však už z ruky nikto nevytrhol, takže som si išla za svojím o niečo neskôr.
Presuňme sa v čase trochu ďalej a radi by sme sa dozvedeli viac o Vašom štúdiu. Vieme, že ste vyštudovali ilustráciu u prof. Kállaya na VŠVU a grafický dizajn v Zlíne. Čo vás priviedlo ku knižnej ilustrácii?
Začínala som na Univerzite Tomáše Bati v Zlíne štúdiom grafického dizajnu. Na toto obdobie spomínam veľmi rada, i keď začiatky boli ťažké, keďže som ako typický „gymplák“ musela dobiehať lepšie podkutých spolužiakov zo stredných umeleckých škôl. Už tu ma to ťahalo k dosť ilustratívnemu riešeniu všetkých semestrálnych zadaní, preto som postupne dospela k rozhodnutiu podať si prihlášku na magisterské štúdium do ateliéru ilustrácie na VŠVU do Bratislavy.
Ak máme správne informácie knižnej ilustrácii sa venujete od roku 2013. Čo je pre Vás na tejto práci najťažšie? A čo máte na nej najradšej? Aká je Vaša obľúbená technika?
Ilustrátorskej práci som sa začala venovať už počas školy, prvú väčšiu príležitosť som dostala vo vydavateľstve Buvik. Veľmi mi v tom čase pomohla dnes už dobre zabehnutá Asociácia ilustrátorov, ktorá mladým ilustrátorom pomáha začať. Bez ich webu plného kvalitných portfólií, ktoré pritiahnu vydavateľov, ale aj reklamné agentúry, by všetko bolo nepredstaviteľne ťažšie. To vlastne môžem povedať o internete celkovo, je to pre dnešných ilustrátorov obrovská výhoda. Za seba môžem povedať, že je pre mňa na mojej práci dodnes najťažšia komunikácia s ľuďmi. Možno je to tým, že som sa už trocha „zhýčkala“ pri spolupráci so zahraničnými redakciami, ktoré majú vzhľadom na väčšie knižné trhy vo svojich krajinách aj početnejšie redakčné tímy. Pracuje sa viac systematicky a z toho vyplýva aj menšie množstvo nedorozumení, či nečakaných prekvapení, ktoré by ilustrátora vyhodili z konceptu. Nie je ľahké prísť z náročného stretnutia, kde sa dohadujú podmienky spolupráce, sadnúť si za stôl a s pokojom Angličana začať ilustrovať príbehy, pri ktorých majú zaspávať trojročné deti. Na druhej strane ma však moja práca nesmierne teší a asi najradšej mám počiatočnú fázu projektu, kedy si sadnem nad prázdne papiere a skicujem si storyboard a layouty. Na striedanie techník veľmi nie som, väčšinou si vystačím s ceruzkami a digitálnou technikou.
Skúste nám opísať Váš bežný pracovný deň. Ilustrovanie kníh nie je zrejme až taká pohodová práca, ako by sa zdalo, však?
Práve naopak, ilustrovanie kníh je, až na malé drobnosti, ktoré sa však dajú prekonať, dokonale pohodová práca. Ja som si vďaka trochu prísnejšej výchove u nás doma prešla pracovnými skúsenosťami od prázdninových fušiek v továrni, cez obsluhovanie v reštaurácii, či umývanie riadu, až po pískanie basketbalových zápasov. A dnes som vďaka tomu naozaj rada, že som tam, kde som. Nie každý má také šťastie. Môj bežný pracovný deň sa začína ráno behom alebo jogou, pokračuje presunom na bicykli do ateliéru, ktorý zdieľam s ďalšími výtvarníkmi, grafikmi a programátorom. Tu väčšinou chvíľu prokrastinujem čítaním novín a sietí a potom sa venujem projektom, ktoré mám práve na stole. Večer rada vypínam, či už pri večeri s kamarátmi, na francúzštine alebo v kine.
Taktiež sme sa dočítali, že ste spolupracovali so slovenskými, ale aj so zahraničnými vydavateľstvami. Ktorá spolupráca vám utkvela najviac v pamäti? Alebo sa to ťažko hodnotí, pretože každá je niečím výnimočná?
Asi máte pravdu, že je ťažké vypichnúť jednu spoluprácu spomedzi všetkých. Nemyslím si však, že je to tým, že by každá spolupráca bola niečím výnimočná. Najlepšou školou sú paradoxne asi tie najťažšie spolupráce. Najbizarnejšie, čo som doteraz zažila, bola zrejme spolupráca s jedným slovenským vydavateľstvom učebníc, ktoré si pre svoj najväčší projekt vybralo šikovnú českú ilustrátorku. Predpokladám, že z časových dôvodov nemohla ilustrovať všetko, tak oslovili ešte ďalších ilustrátorov, po ktorých chceli, aby kopírovali jej rukopis. Dopadlo to katastrofálne, na tom projekte sa vystriedali traja ilustrátori a štyria redaktori a všetci sme od toho frustrovaní odchádzali. Trvalo to nakoniec o dva roky dlhšie, ako malo, no mňa to aspoň naučilo, že to, čo nevonia na začiatku, nebude voňať ani neskôr. Takéto skúsenosti našťastie vyvažujú tie dobré, a takých je, chvalabohu, drvivá väčšina. Rada spomínam aj na tvorbu svojho vlastného projektu, obrázkového slovníka, ktorý som robila ešte počas školy. Spätne si uvedomujem, aké je to super, keď človeka netlačí čas, peniaze, ani nikto druhý a ostáva len čistá radosť z tvorby.
Ak sa nemýlim, v roku 2010 ste získali cenu Najkrajšie knihy Slovenska za svoj Slovensko-český obrázkový slovník, ktorý v roku 2014 vyšiel pod názvom Jak velbloud potkal ťavu vo vydavateľstve Albatros. Skúste nám v skratke opísať, ako vznikala táto knižka. Čo alebo kto Vám vnukol tento nápad?
Knižka vznikla počas môjho bakalárskeho štúdia v Zlíne, na Morave. S českými spolužiakmi sme my slovenskí komunikovali normálne po slovensky. Boli ale slová, ktoré sme sa postupne naučili nahrádzať, aby sme sa vyhli zbytočnému vysvetľovaniu. Tieto odlišujúce sa slová som si začala zapisovať, a keď sa priblížil termín pre vytvorenie bakalárskeho projektu, nič lepšie, ako nakresliť k týmto slovíčkam obrázkový slovník, mi nenapadlo.
Ocenenia tvorby sú aj akousi spätnou väzbou na Vašu prácu. Mali ste možnosť vidieť alebo počuť, ako reagujú na Vašu tvorbu najmenší čitatelia?
S deťmi sa stretávam rada a rada s nimi hovorím o ilustrovaní a ilustráciách. Radšej ako ťahať z nich reakcie na to, čo robím ja, z nich ale ťahám niečo, čo vytvoria sami. Mám pocit, že akonáhle vidia, že má niekto záujem vedieť, čo ich baví, čo radi robia, niečo s nimi robiť, alebo len tak s nimi kresliť, ožijú a tešia sa. To ma veľmi baví.
Ak to nie je tajomstvom, môžete nám povedať, na čom momentálne pracujete alebo sa chystáte pracovať? Aké máte plány do budúcnosti?
Mám toho teraz na stole viac. Pre zahraničné vydavateľstvá kreslím knižky o ročných obdobiach, či o zvieratách žijúcich v divočine, čo je pre mňa úplná almázia. Doma vzniká knižka plná písmeniek abecedy, čo je tiež veľmi príjemná práca a dúfam, že z nej decká budú mať radosť.
Chceli by ste niečo odkázať našim čitateľom a rodičom možno budúcich umelcov?
Netrúfam si!
Úprimne ďakujeme za rozhovor a prajeme veľa tvorivej energie a nápadov!
