Daniela Olejníková: Kresliť ma bavilo, odkedy si pamätám.
Daniela Olejníková (*1987) pochádza z Bratislavy. Kreslí odmalička a jej najobľúbenejšou detskou knižkou je Pipi Dlhá Pančucha. Lásku k umeniu v nej rodičia pestovali už od útleho detstva a aj vďaka nim je z nej dnes úspešná ilustrátorka. Na konte má viacero ocenení a je autorkou nespočetného množstva pestrých ilustrácií. Nám sa podarilo ju trochu vyspovedať a zaspomínať si aj na jej detstvo a prvé kresby.
Patríte dnes medzi najvýraznejšie osoby knižnej ilustrácie na Slovensku. Skúsme si spolu zaspomínať na svoje detstvo. Kedy vás to začalo ťahať k výtvarnému umeniu? Občas sa žartovne hovorí, že niektorí umelci vedeli maľovať skôr ako chodiť, je to aj Váš prípad? Spomínate si na svoje prvé kresby?
Kresliť ma bavilo, odkedy si pamätám, no keď som mala štyri roky, odišli sme aj s celou rodinou na rok do Francúzska. Nevedela som reč, nikomu som nerozumela, dohovárala som sa len rukami-nohami. Ostávalo mi teda len kresliť a kresliť a v škôlke mi k tomu dali všetko potrebné, hlavne povzbudenie, ktoré som v tomto smere dostávala aj od rodičov. Asi vtedy to pre mňa začalo „vo veľkom“. Dodnes mám odtiaľ plný zošit prác.
A keď už hovoríme o detstve a knižkách, ktoré ilustrované knižky ste mali a zrejme aj máte dodnes najradšej? Čím si získali Vaše srdce?
Moja najmilšia kniha bola Pipi Dlhá Pančucha s ilustráciami Petra Kľúčika. Nielen kvôli obrázkom s kopcom skrytých detailov, ale hlavne kvôli tomu, že som mala pocit, že ja sama som Pipi, hľadačka pokladov. Obdivovala som ale aj strašidelné Dobšinského Slovenské rozprávky v podaní Albína Brunovského a Fimfárum od Jana Wericha s ilustráciami Jiřího Trnku.
Presunieme sa v času trochu ďalej. Aj keď Vaši rodičia vyštudovali fyziku, podporovali Vás a motivovali, aby ste si naplnili svoje ambície? Čo zohralo rozhodujúcu úlohu pri voľbe výtvarného umenia? Prípadne kto?
Za to, čo robím, určite môžu hlavne moji rodičia. Vždy, keď sme niekam cestovali, rodičia ma vláčili po výstavách a múzeách a doma sme mali hŕbu kníh nielen o výtvarnom umení, ale hlavne veľa kvalitnej beletrie. Aj vďaka všetkým dobrým knihám, ktoré mi podstrčil môj otec, som sa neskôr rozhodla na škole prejsť z maľby na ilustráciu. Moje zameranie na výtvarné umenie nikdy nepotláčali, práve naopak – podporovali ma, aby som viac makala.
Vyštudovali ste aj strednú umeleckú školu? Neskôr ste nastúpili na štúdium maľby, ale potom ste svoje rozhodnutie zmenili. Čo Vás nakoniec priviedlo ku knižnej ilustrácii?
Študovala som rovnako ako aj môj otec a brat na gymnáziu s matematickým a informatickým zameraním. Nemenila by som ale ani za nič. Gymnázium ma naučilo sa učiť a čas na tvorbu som si našla aj popri škole. Na VŠVU ma našťastie vzali na prvý pokus, mám však pocit, že som spočiatku dosť tápala. Na maľbe mi hovorili, že moje práce sú príliš ilustratívne. Nevedela som presne, čo to znamená a hnevalo ma to. Do ateliéru ilustrácie na grafickej katedre som teda odišla tak trochu aj zo vzdoru, no hneď po prestupe som pochopila, že toto je presne to, čo som vždy chcela robiť. Veľmi ma baví prepájanie obrazu s textom a uvedomila som si, že som to vlastne mala zakódované už vo svojich starších prácach.
Skúsme prejsť k Vašej práci, v ktorej sa aktívne venujete knižnej ilustrácii, ale aj grafickému dizajnu. Ako sa líši práca na ilustráciách knižiek pre deti a mládež a pre dospelých? Čo je na tejto práci najťažšie?
Nevnímam nejakú presnú hranicu, čo si v detskej knižke dovoliť môžem a čo nemôžem, pri dospeláckej literatúre si však ulietam úplne bez hraníc. Čím väčšia zvláštnosť, tým lepšie. Taktiež naviazanie ilustrácií na text môže byť omnoho voľnejšie, neurčitejšie. Deťom sa snažím vytvoriť v knihe hlavne zaujímavú atmosféru a „podnožky“ pri čítaní im rozhodne dávať nechcem.
Medzi Vaše nedávne práce patrí aj kniha Útek od Mareka Vadasa. Skúste nám v skratke priblížiť prácu na tejto knižke.
S Marekom a našimi vtedy ešte len budúcimi vydavateľmi z o.z. BRaK som sa stretla úplnou náhodou raz večer v ukrajinskom Ľvove. Už si ani presne nepamätám, ako sa to stalo, no v priebehu večera som dostala otázku, že či nezilustrujem rozprávku, ktorú Marek ešte len napíše a bude o utekaní. Súhlasila som a do roka bola kniha na svete. Je to hrdinský príbeh o malom utečencovi, jeho otcovi a psovi, ktorí hľadajú miesto na svete, kde sa konečne budú cítiť bezpečne. Text je veľmi imaginatívny, atmosféra exotická, pracovať na ilustráciách bol pre mňa zážitok. Zároveň to však bola veľká výzva, pretože podať túto tému nielen detskému čitateľovi je náročné.
Medzi Vaše najznámejšie projekty patrí Liek pre Vĺčika, ktorý získal ocenenie Najkrajšie knihy Slovenska. Dozvedeli sme sa, že ste nielen autorkou ilustrácii, ale aj textu. Povedzte nám, ako vznikal tento nápad?
Celá knižka vznikla už počas školy, bola to moja semestrálna práca. Príbeh prišiel sám od seba – je inšpirovaný patáliami môjho najlepšieho priateľa bojujúceho s depresiou. Nie som spisovateľka, text je teda veľmi útly a funguje hlavne v úzkom prepojení s ilustráciami. Projekt mi ležal pár rokov v zásuvke a s pomocou Asociácie ilustrátorov a množstva ľudí, ktorí naň prispeli cez kampaň na startovac.cz, sa ho nakoniec podarilo vydať.
Medzi čitateľmi zarezonoval aj titul Hávedník, ktorý predstavuje akúsi netradičnú encyklopédiu s príbehom rôznych potvoriek. Čím sa odlišovala práca na tejto knižke?
V prvom rade musím povedať, že text Hávedníka je úplne skvelý. Veľmi ma táto práca bavila – od útleho detstva ma fascinoval hmyz, takže toto bola pre mňa veľká príležitosť opäť sa ponoriť do sveta krásnych i trochu odpudivých potvor. Na druhú stranu to je pre mňa návrat k mojej obľúbenej technike linorytu a ďalšia zaujímavá spolupráca s Paľom Bálikom. V tejto knihe sme si uleteli na farbách. Je vytlačená štyrmi priamymi farbami, z toho dve sú reflexné, takže výsledok je ozaj divoký.
Na svojom konte máte naozaj veľmi peknú zbierku knižných ilustrácií, mnohé z nich získali aj prestížne ocenenia. Na ktorú ilustráciu ste obzvlášť pyšná? Čo bolo pre Vás najväčšou výzvou?
Najväčšiu radosť mám asi vždy z posledného dokončeného projektu a potom už svoje výsledky veľmi neporovnávam a nehodnotím. Teraz sa teším z knihy Neviditeľné mestá od Itala Calvina, ilustrovať ju bolo mojím dlhoročným snom. Mám pocit, že sa ňou pre mňa uzavrela jedna kapitola a otvára sa druhá. Bola to vyčerpávajúca a zaujímavá práca, spoločne s Palom Bálikom sme na nej pracovali skoro rok.
Ocenenia sú prirodzene aj akosi spätnou väzbou na Vašu prácu. Mali ste možnosť vidieť alebo počuť, ako reagujú na Vašu tvorbu najmenší čitatelia?
Žiaľ, takejto spätnej väzby nemám dostatok. Moje knihy nebývajú primárne určené pre najmenších čitateľov, no kamarátky-mamičky a známe mi sem-tam dajú vedieť, aké mali ich ratolesti dojmy, keď sa im dostala mnou ilustrovaná kniha do ruky. Je to pre mňa veľmi zaujímavé a častokrát prekvapivé počuť, aké veci pritiahnu ich pozornosť. Ak by som mala vopred tipovať, čo to bude, asi by som takmer nikdy netrafila.
Ak to nie je tajomstvom, môžete nám povedať, na čom momentálne pracujete alebo sa chystáte pracovať? Aké máte plány do budúcnosti?
Na tento rok sa mi črtá viacero knižných projektov. Ako prvá je na zozname kniha rozprávok od Daniela Pastirčáka. Potom sa uvidí, čo bude ďalej. Konečne ale pracujem intenzívne aj na mojich voľných prácach, čo ma veľmi teší, lebo som to dlho odsúvala.
Chceli by ste niečo odkázať našim čitateľom a rodičom budúcich umelcov?
Keďže sama zatiaľ nemám dieťa, na toto si ozaj netrúfam!
Úprimne ďakujeme za rozhovor a prajeme veľa tvorivých síl a úspechov!
Foto © Michal Babinčák
