Ako sme, v TOTO! je galéria, napísali kúsok z príbehu Teodora Schnitzera – Muža z Divokého východu
„Teodor Schnitzer?“ Stavte sa (ak práve nie ste znalec slovenského výtvarného umenia): nič vám to „meno“ nepovie. Nečudo, veď vždy bolo napísané malými písmenkami na ľavej strane tretej stránky alebo niekde na samom konci knižiek. Keď ale povieme: Indiáni, kovboji, kolty, tomahawky, lasá, skalpy, divoko bežiace mustangy… a ukážeme vám čierno – biele ilustrácie, to všetko si zrazu spojíte a v hlave sa vám vynoria spomienka na knižku z edície STOPY, kovbojky z Tatranu s čiernou obálkou, ale aj na rodokapsy v zošitovej väzbe, tlačené na lacnom hnedastom papieri.
Teodor Schnitzer ilustroval v rokoch 1955 – 1977 najmenej 116 kníh.
A predsa sme ho hľadali ťažko. Na začiatku nebola žiadna „stopa“ – nenachádzal sa v monografiách, kompiláciách, akoby na neho všetci „dôležití ľudia“ – kunsthistorici, zberatelia, vydavatelia, zabudli. Nikdy nemal samostatnú výstavu ilustrácii, nikdy nevystavolal na Bienále ilustrácii Bratislava. Akoby jeho umenie nestálo za to, pripomenúť si, archivovať. Bolo to preto, že ilustroval low-brow žánre – kovbojky a indiánky a nie veľké umenie? Miloš Kopták telefonoval kade tade, hľadal u zberateľov a po bazároch. Našiel len pár malých kúskov – tzv. „bodky“. Až potom raz Maji Rojko zavolala priateľka a spýtala sa jej, či sa náhodou nechce pozrieť na diela jedného ilustrátora. Vraj pozná paniu, ktorá má doma po svojom životnom partnerovi množstvo diel.
A pred nami sa rozprestrel svet, v ktorom zložitá technika nitrorytu – vyškrabávanie postáv a vecí priamo do papiera, do čiernej farby, vytvorila v ilustráciách zvláštnu dynamiku a zastavila príbeh v okamihu.
A pustili nás aj do ľudského príbehu ilustrátora, ktorý bol divoký a záhadný rovnako, ako život jeho postáv – všetkých tých Winnetou-ov, Posledných Mohykánov, Stopárov, Priekopníkov, Robotníkov mora – ktorých zobrazoval na papieri. Hovorí jeho dcéra Katarína: „…on bol farboslepý. Mal očíslovné ceruzky a potom sa ešte uisťoval, či je to naozaj dobre, či farby sedia…“ alebo „…on bol neuveriteľný detailista: mal klinčeky aj všetko v takýchto maličkých krabičkách naskladané. A presne vedel, kde čo je. Kde siahol – tam to mal…“.
Pred nami zrazu stál živý človek, spojený so svojím dielom.
Od sedemdesiatych rokov minulého storočia nastalo v tvorbe Teodora Schnitzera ticho. Z príbehu o ilustrácii sa stal príbeh o boji s alkoholom a boji o bežný, dôstojný život. Ako hovorí jeho životná partnerka Dáška: „…žil skromne, mal len minimálny dôchodok – tak robil z čoho sa len dalo. Ilustrácie od neho nikto nechcel: pamätali si, že keď mu aj zákazku niekto dal, tak ju neurobil načas. Tak vytváral teda šperky: z plieškov, z drôtikov, z moduritu…“.
Stále – až do konca života niečo tvoril.
Divoký ilustrátorský a životný príbeh Teodora Schnitzera nájdete na stenách TOTO! je galérie na Moskovskej ul. 29 v Bratislave. Výstava potrvá od 10. 9. do 28. 11. 2015. Špeciálny program bude v sobotu (už túto sobotu – 10.10.2015, poznámka redakcie) v rámci festivalu BLAF 2015: celý deň knižný bazár edície STOPY a večer premietanie známych aj neznámych kovbojok a indiánok.
Teodor Schnitzer (nar. 1933 v Košiciach) bol slovenský ilustrátor a grafik. Študoval VŠVU v ateliéri Vincenta Hložníka. Ilustroval napr. kultové knihy Winnetou Karla Maya (1964 – 65), Lovec jeleňov (1968) a Posledný Mohykán (1969) J. F. Coopera, či Vlčiak Kazan (1962) od L. Stevensona, ale aj Veľký Gatsby (1969) F. S. Fitzeralda. Alebo tiež leporelo Márie Rázusovej Martákovej Môj macík (1963). Jeho špecifickým rukopisom je tzv. „nitroryt – škrabaná štetcokresba“, kedy sa doslova zoškriabava čierna vrstva na papieri.